Významný historický medzník pre svätokrížske panstvo, nepochybne pred­stavuje rok 1776. So zámerom potrieb zdokonalenia duchovnej správy po predchádzajúcich prípravách v rámci reforiem panovníčky Márie Terézie, vzniklo v tomto roku banskobystrické, spišské a rožňavské biskupstvo. Vytvo­renie diecéz schválil pápež Pius VI. 13. marca 1776 bulou (predchodcom dnešných pápežských encyklík) Regalium principum. Svätokrížske panstvo ostrihomského arcibiskupstva prešlo do majetku banskobystrického biskup­stva. Kaštieľ v S v. Kríži bol do r. 1941 sídlom banskobystrického biskupa Funkciu prvého biskupa vykonával František Berchtold (1776 - 1793).³⁰ Jeho nástupcom sa stal biskup Gabriel Zerdahelyi, za ktorého sa v r. 1804 v Jastrabej vykonala jedna z kanonických vizitácií. Obidvaja sa vo veľkej miere okrem iného pričinili o rozvoj katolíckeho ľudového školstva v diecéze.

Fara a škola začiatkom 19. storočia predstavovali v Jastrabej inštitúcie duchovnej a kultúrnej vzdelanosti. Farská knižnica mala 300 zväzkov kníh s náboženskou, filozofickou, filologickou a historickou literatúrou. V nej sa nachádzali náboženské diela napísané aj v slovenčine ako napr. Smutná put pana Ježiše od Leopolda Fabricia, Krátke hystorie biblické s knih Starého zakona, Maly prostredný y welky katechizmus w cysarsko - kralowskych zemech predpísaný, Krátke winaučowany čloweka krestianskeho katolíckeho, Obecneg missie učený krestanskeho knižka a iné. Začiatkom 19. storočia bol farárom Ignác Matulányi, 42 ročný, ovládajúci slovenčinu, nemčinu, maďarči­nu, rodák z Trstina v Hontianskej župe. Funkciu rektora - učiteľa zastával Ján Lichner, ktorý bol aj zároveň organistom, cirkev mu prenajímala pole Úboč (Wubocz). Budova školy sa nachádzala v zlom stave, príjmy nestačili na jej opravy.³¹ Po farárovi L Matulányim nastúpil na jeho miesto Ján Pruny. Tohto v r. 1818 mesto Kremnica vybralo spomedzi 6 uchádzačov za administrátora kremnickej mestskej fary.³²

Nové úpravy vo vzťahoch medzi zemepánom a poddaným v oblasti dávok a povinnosti priniesli urbárske reformy Márie Terézie. Nové prvky tereziánskeho urbára sa začali uplatňovať v podmienkach svätokrížskeho panstva ostrihomského arcibiskupstva resp. banskobystrického biskupstva. Zmena na­stala v možnosti vyplácania niektorých naturálnych dávok a robotných povin­ností vo forme peňažných náhrad, pôda v dedinskom chotári v podstate nezmenila majiteľov, k zmenám došlo po zrušení feudálnych vzťahov vplyvom revolúcie 1848/49.

Od prvej štvrtiny 17. storočia po začiatok 19. storočia sa z chotára Jastrabej zachovalo viacero miestnych názvov. Niektoré z nich sa používajú dodnes. Chotárne názvy sa predovšetkým dotýkajú polí, lúk, pasienok, ktoré sa vyka­zovali v majetku kostola, fary, učiteľa. Z r. 1626 sa zachovali názvy lúk Pod Suplazem, Pod štetku, Pod Jaseno, Za parkom (1647), lúka Kostolná (1774, 1804), pole Pod kostolom s priesekmi Kratina a Za jarkom, pole Pod skalou, lúky Pod striežku, Pod Suplazem, Na konci Suplazu, Pod prikopu, Za dilem (1804) a iné.

Vystupňované napätie v mnohonárodnostnej monarchii vyústilo v revolú­cii 1848/1849, udalosti revolučného obdobia sa bezprostredne dotkli aj dedín svätokrížskeho panstva. Začiatkom roku 1849 Svätý Kríž a jeho okolie sa stal dejiskom bojov a pohybov vojsk povstalcov pod vedením generála Artura Gorgeyho a cisárskych vojsk vedených generálom Aulichom. Vojská dranco­vali dediny. Revolúcia ukončila feudálne spoločenské zriadenie, odstránila závislosť poddaných na zemepánovi, určité formy feudálneho útlaku pretrvali však aj do ďalších období.

Po zrušení poddanstva sa počítalo s úpravou vlastníckeho práva na pôdu v rámci chotára každej dediny. Pretrvávajúce nedostatky spred rokov 1848/49 sa podarilo uskutočniť až v etape definitívneho vydelenia pôdy a výkupu t.j. oddeľovania urbárskych majetkov od zemepánskych vo forme komasácie. Často sa pri nej uprednostňovali záujmy bohatších vrstiev. V Jastrabej a v ostatných dedinách sa orná pôda a lúky rozdelila do troch tried. Základnú jednotku tvorila sedliacka usadlosť. Na ňu sa podľa bonity v I. triede počítalo približne 18 jutár (1 ha = 2,3 uhorského jutra), v II. triede 20, v III. 22. Podľa veľkosti urbárskej usadlosti, taxatívne meranej v čase reforiem Márie Terézie, sa pridelil podiel obyvateľovi na lese a pasienku. Po ukončení komasácie v Jastrabej vlastníci podielov lesnej a pasienkovej pôdy na základe veľkosti nimi obývanej usadlosti, vytvorili Urbársku spoločnosť. Jej stanovy začiatkom tohto storočia schválil príslušný orgán Tekovskej župy a neskôr v 30. rokoch Okresný úrad v Kremnici. Koncom minulého storočia boli vyhotovené elabo­ráty lesov bývalého svätokrížskeho panstva, v r. 1898 -1905 hospodárske plány lesov v Jastrabej.³³ Tie po stránke majetkovej špecifikovali majiteľov lesov. Boli nimi Urbárska spoločnosť s podielmi obyvateľov, výška podielu dávala jeho majiteľovi určitý počet hlasov na rokovaní valného zhromaždenia. Ako ďalší vlastníci sa zapísali Rím. kat. farský úrad a rektor - učiteľ jastrabskej rím. kat. ľudovej školy. Komasáciou sa prerozdelila poľnohospodárska pôda, údaje o tomto sa preniesli do záznamov pozemkovej knihy.

Po stránke politicko - správnej v druhej polovici 19. storočia Jastrabá patrila do Tekovskej župy. Priamym nadriadeným úradom Jastrabej od polovice minulého storočia až do r. 1922 sa stal Slúžnovský úrad v Sv. Kríži. Približne do r. 1875 sídlo úradu bývalo menené. V 70. rokoch počas reorganizácie vtedajších úradov bol vytvorený Obvodný notársky úrad v Jastrabej, tvoriaci medzičlánok obecného a slúžnovského úradu. Obvodnému notárovi v mno­hých otázkach podliehali obecné úrady okolitých dedín ako záležitosti rozpo­čtov, štátnych podpôr, cesty, dane, kontroly a iné. Obvodný notár sa pravidelne zúčastňoval zasadnutí rád a zastupiteľstiev v podriadených obciach.

Oživenie národného povedomia, kultúrneho a školského života v regióne od polovice 19. storočia je spojené s osobnosťou biskupa Štefana Moysesa, ktorý ako banskobystrický biskup sídlil v Sv. Kríži. V jeho práci pokračoval svätokrížsky dekan Michal Chrástek.

V januári 1881 prepukol v blízkosti j astrabskej fary požiar, ktorý sa rozšíril na faru, kostol, oheň zasiahol sýpku a farskú maštal. Jastrabský farár Július Sandory zorganizoval zbierku na opravy po požiari. Celkove prispelo 166 dobrodincov. Medzi nimi aj viaceré osobnosti duchovného a kultúrneho života regiónu a Slovenska ako napr. Michal Chrástek, národovec a farár v Lovči Ján Gerometta, kremnický opát Imrich Belházy. Ďalej farári, ktorí slúžili predtým v Jastrabej: Róbert Kovačovský, Ján Matejka, Ignác Kubiš. Ťažisko zbierky tvorili príspevky jastrabčanov medzi nimi richtára Ignáca Markoša, mlynára Augustína Konerackého, učiteľa Augustína Bunčeka, rodín Struhárovcov, Beličkovcov, Mojžiškovcov, Vozárovcov, Balážovcov, Najšlovcov, Mihálovcov, Víťazkovcov, Lackovcov, Zaťkovcov, Švecovcov, Zaťkovičovcov, Beňovcov, Ďurianovcov, Páchnikovcov a ďalších. Požiarom poškodené oltáre a sochy v kostole opravil a vymaľoval maliar Lambert Bokkelen z Krupiny.

Postupne sa opravili všetky poškodené časti kostola, vymenila sa celá strešná šindlová krytina a v r. 1885 aj striešky opevnenia.³⁴

Národné emancipačné snahy v druhej polovici 19. storočia zabrzdil režim Alexandra Bacha. Po rakúsko - uhorskom vyrovnaní r. 1867, budapeštianske vlády zaviedli v sfére duchovného a kultúrneho života, v školskej praxi asimilačnú politiku. Aj v podmienkach Jastrabej sa odzrkadlili viaceré prvky vládnej politiky. Okrem zavedenia štátneho jazyka v úradnej sfére, Tekovská župa koncom 80. rokov na základe rozhodnutia uhorského ministerstva vnútra rozhodla o premenovaní miest a dedín. Dovtedy sa pre dedinu v niekoľkých obmenách v podstate používalo označenie Jastrabá. Dedina dostala nový názov v maďarskom jazyku Karvaly, Ihráč Dallos. Označenie v maďarskom jazyku sa používalo až do vytvorenia ČSR r. 1918.

Obyvateľstvo Jastrabej v období druhej polovice minulého storočia sa zaoberalo poľnohospodárstvom, drevorubačstvom, nové pracovné príležitosti poskytla stavba železnice Hronská Dúbrava - Vrútky v 70. rokoch. Počas 80. - 90. rokov pracovné príležitosti vytvorilo Štátne banské riaditeľstvo, ktoré v chotároch Bartošovej Lehôtky, Jastrabej a južnejšie v Starej Kremničke prevá­dzalo prieskumné kutacie práce na kamenné uhlie.³⁵

Po farárovi Ignácovi Kubišovi, ktorý r. 1880 odišiel do Hliníka, bol bansko­bystrickým biskupom Arnoldom Ipolyi - Stummerom ustanovený za jastrab ského farára Július Šandory. Predtým pôsobil v Krupine, farár J. Šandory previedol viacero prác na zveladení farnosti. Zorganizoval už spomenuté opravy po požiari r. 1881, dal opraviť organ majstrovi Františkovi Kolbayimu zo Spišského Podhradia. Na podnet Šandoryho kremnický františkán Konrád Švestka r. 1895 opravil sochu Božského srdca a Panny Márie. Okrem toho J. Šandory začal viesť podrobnú farskú kroniku, do ktorej zaznamenával udalosti dotýkajúce sa nielen cirkevného života, ale aj obce. V r. 1886 J. Šandory zaznamenal rozsiahle teplotné výkyvy počas roku: napríklad 1. januára teplotu -10°C, 4. januára +4°C, v apríli nameral až +26°C a v auguste +37°C. V r. 1890 prepukla v regióne cholerová epidémia, pre Kľačany Šandory uviedol, že bola príčinou úmrtia 19 obyvateľov. Školu v Jastrabej viedol v tomto období Augustín Bunček, po jeho odchode do Sv. Kríža nastúpil Ondrej Kováčik. V r. 1896 kamenné architektonické prvky kostola opravoval sochár Ferdinand Prinoth z Grôdenu v Tyrolsku.³⁶

Na jastrabskú faru po J. Šandorym r. 1897 nastúpil farár Ján Ďatel, rodák zo sv. Michala v Liptove. Na výpomoc mu pridelili kaplána Jána Honischa, po jeho odchode výpomoc jastrabskej fare zabezpečovali väčšinou kremnickí františkáni. V r. 1897 nastala zmena aj vo funkcii rektora školy, Ondrej Kováčik odišiel do Hájnik, po ňom nastúpil Anton Čunderlík. Jeho zásluhou sa podarilo opraviť školskú budovu, práce v r. 1906 si vyžiadali náklady vo výške 4220 korún, časť z nich sa uhradilo z príspevku banskobystrického biskupstva. V r. 1902 jastrabský farár Ján Ďatel navštívil Rím pri príležitosti jubilea svätého otca Leva XIII. Farár Ján Ďatel sa vo veľkej miere zaslúžil o ďalšie zveľadenie kostola k čomu organizovalí zbierky, prehodnotil kostolné a farské majetky tak, aby sa zvýšili príjmy, ktoré sa mohli využiť na rôzne opravy a pod. Vzhľadom na zlý stav hlavného oltára sv. Michala Archanjela, ktorého donátormi v 18. storočí boli jastrabčan Ján Vozár a prefekt Soľnáio úradu Pavol Müntzer, navrhol v r. 1904 dať postaviť nový hlavný oltár. Sám J. Dateľ pre tento nový oltár doporučil jeho hlavné postavy, s ústrednou sv. Michalom Archan­jelom. Podľa písomných prameňov práce sa zadali známemu banskoštiavnic­kému rezbárovi Jozefovi Krausemu (1862 - 1934), autorovi mnohých oltárov v kostoloch regiónu stredného Slovenska, ktorý vzdelanie si rozšíril štúdiom v Ríme a Florencii. Predbežné náklady na práce predstavovali sumu 1200 korún. V r. 1907 J. Dateľ a vystriedal farár Ján Štrbáň.³⁷

Začiatkom tohto storočia, konkrétne 26. januára 1905 Jastrabú postihol znovu požiar. Pri ňom zhorela stodola pri fare, poškodili sa obytné domy a časť fary. Podľa súdobých prameňov nepoškodili sa renovované časti kostola. Posledné roky pred vypuknutím I. svetovej vojny sa v podstatnej miere zhoršilo sociálne postavenie obyvateľov Jastrabej: postupovala inflácia, niekoľkonásob­ne sa zvyšovali ceny potravín, nevytvárali sa pracovné miesta, zárobky poľno­hospodárskych sezónnych brigád na juhu neboli dostačujúce. Situácia sa postupne zhoršovala aj v obecnom hospodárstve Jastrabej. Pri pasívnych bilanciách obecného hospodárenia, obecné zastupiteľstvo a rada na vyrovnanie schodkov medzi príjmami a výdavkami zaviedla obecné prirážky k daniam, čo zaťažovalo najmä sociálne slabšie vrstvy obyvateľstva

Útrapy I. svetovej vojny sa bezprostredne dotkli obyvateľstva Jastrabej. Viacerí obyvatelia, živitelia rodín boli povolaní do armády, bojovali na rôznych bojiskách frontov I. svetovej vojny. Ukončenie I. svetovej vojny znamenalo rozpad monarchie. Pre Jastrabú sa týmto začala nová etapa historického vývoja v nových štátoprávnych podmienkach.

Jastrabá vstúpila do písaných dejín v r. 1487, existencia osady či dediny je nepochybná v oveľa skorších obdobiach. Dedina v historickom vývoji do r. 1918 prešla viacerými etapami v rámci rôznych spoločenských formácií. Najdlhšie zotrvala ako súčasť svätokrížskeho panstva ostrihomského arcibis­kupstva, od r. 1776 banskobystrického biskupstva Podľa počtu obyvateľstva bola Jastrabá jednou z najväčších dedín panstva a dôležitým centrom duchov­nej, kultúrnej a školskej vzdelanosti, s ťažiskovým zamestnaním obyvateľov v poľnohospodárstve, lesníctve, s rozvinutým domácim dedinským remeslom. Rokom 1918 sa uzatvorila jedna dlhá etapa jej bohatého vývoja a zároveň začala nová, ktorá priniesla so sebou mnohé prvky a udalosti, ktoré položili základy dnešnej podoby Jastrabej ako obce s bohatými historickými tradíciami.