Pri schvaľovaní obecného erbu v r. 1995 Heraldická komisia MV SR akceptovala návrh nového erbu, vychádzajúceho z obrazu odtlačku pečatidla na písomnosti zo 17. storočia. V jeho spodnej časti pod zobrazeným patrónom ostrihomského arcibiskupa sv. Vojtechom, sa nachádzalo vyobrazenie jastraba a loveckého psa. Tieto atribúty podľa návrhu a aj mienky komisie vystihovali názov obce, lovu ako jednej a možno v stredoveku dominantnej činnosti obyvateľov Jastrabej. Obci bol odsúhlasený erbový symbol, tzv. hovoriaci, ktorý vyjadroval názov obce a v skorších obdobiach zamestnanie jej obyvateľ­stva.

Už stredoveku duchovným, kultúrnym a vzdelanostným centrom Jastra­bej a okolitých obcí bol farský kostol s farou a školou. Zachovanými architek­tonickými prvkami sa kostol viaže k obdobiu 14. storočia. Viac menej o duchovnej činnosti sú správy až zo 16. storočia, súvislejšie od 20. rokov 17. storočia. Počas tohto storočia bol kostol pravdepodobne opevnený múrom so strieľňami. Dodnes existujúce torzo renesančného kamenného náhrobku z 2. polovice 16. storočia, zasadeného sekundárne do nárožia sakristie dokazuje využívanie okolia kostola ako cintorína. Dôležitými prameňmi pri nedostatku iných historických prameňov, k poznaniu cirkevných dejín farnosti, kultúrnej vzdelanosti ale aj historického vývoja Jastrabej z rozmedzia rokov 1626 -1674 predstavujú kanonické vizitácie. Svojimi retrospektívnymi informáciami na­hrádzajú vo všeobecnosti chýbajúce písomné pramene k dejinám danej lokali­ty, v prípade Jastrabej nevynímajúc.

Po stránke cirkevnej, kostolu Jastrabej podliehali viaceré dediny, pričom Ihráč a Kľačaňy nepatrili pod svätokrížske panstvo, ale boli v majetku šašov­ského hradného, od 2. polovice 17. storočia komorského panstva. Údaje o kňazoch v Jastrabej do 18 storočia sú pomerne kusé. Ako jeden z prvých zistených je už spomenutý v r. 1559 Lukáč z Oravy.

V r. 1604 pred súdom v Novej Bani vystupoval v spore jastrabský farár Benedikt Gazda.¹⁸ V r. 1626 bol farárom Baltazár Arvai, v r. 1647 tu druhý rok pôsobil farár Ján Juračka, 30 ročný, v kňažskej službe 6. rok.¹⁹ V r. 1657 Ján Jurina, uvedený ako Slovák (Slavus), 31 ročný, na jastrabskej fare 6. rok, dodržiavajúci zásady tridentského koncilu. Z r. 1674 pochádza údaj, keď fará­rom bol Matej Gloselnis, rodák z Olomouca, magister filozofie, 37 ročný, v kňazskom povolaní 14 rokov.

Kým kostol sv. Michala Archanjela v r. 1559 mal 4 oltáre, v r. 1626 len tri, tento početný stav sa zachoval aj v ďalších obdobiach. Hlavný oltár r. 1626 bol v dobrom stave, dva bočné poškodené. Štvrtý sv. Žofie tiež poškodený, ale už umiestnený mimo jastrabského kostola, v bližšie neurčenom mieste. Hlavný oltár zasvätený patrónovi kostola, menší na pravej strane Navštíveniu Panny Márie, vľavo Všetkým svätým. V r. 1674 hlavný oltár sv. Michala Archanjela vizitátor našiel v zlom stave, podobne aj bočný Všetkých svätých, pritom oltár Navštívenia Panny Márie podľa neho bol nový. Ďalšie náležitosti vizitátori popisovali zvlášť ako majetok kostola, farské a farárove príjmy, príjmy rektora - učiteľa, knižnica, klenoty kostola. Vzhľadom na vymedzené priestorové možnosti tohto príspevku, je možné tieto náležitosti v období r. 1626 - 1674 uviesť v základných rysoch.

V r. 1626 kostolu patrila jedna oráčina v Jastrabej, z ktorej mal príjem 60 denárov, z jednej lúky jastrabčania kostolu platili ročne 2 zl. Do majetku sa počítal pár záprahového dobytka a krava. Z jedenástich včelích úľov zaplatili 2 zl. alebo 75 libier medu a tretinu vosku. Počas nasledujúcich období 17. storočia sa nezaznamenali výraznejšie zmeny v majetkoch kostola, konkreti­zovala sa lúka pri Kľačanoch dávajúca 8-9 vozov sena, z prenájmu kostolu plynuli ročne 2 zl. Potreba vosku sa zabezpečovala z Jastrabej, tu r. 1647 bolo 13 včelích úľov, podobne aj r. 1657, v r. 1674 ich stav poklesol na 6.

Zvlášť sa vykazovali príjmy aj farára a fary, spočívali na výnosoch z poľnohospodárskej pôdy aj z filiálnych dedín Bartošova Lehôtka, Nevoľné, Ihráč, Kľačany, taktiež príjmy odvádzané v naturáliách. Poľnohospodárska pôda, ktorá tvorila majetok farára a fary sa obrábala trojpoľne. K príjmom sa započítali ofery pri rôznych sviatkoch, svadby, pohreby. Významnú položku príjmov predstavoval farský mlyn v Jastrabej. Z jeho výnosov sa odvádzali dve časti farárovi a tretia patrila mlynárovi. Zvláštnou časťou bol príjem peňazí, v prameňoch označených, že sa vyberali podľa starodávnych zvykov (ex consvetudine antique est) tzv. koriczine peniaze, uvádzané v slovacikálnej forme. Tieto sa v Jastrabej vyberali najbližšiu nedeľu po Veľkej noci. Historické pramene zo 17. storočia budovu fary popisujú, že je v dobrom stave, k nej patrili aj hospodárske časti maštale a humno.

Rektor jastrabskej školy mával príjmy v peňažnej a naturálnej forme.

Patrila mu tretina z ofier, svadieb, pohrebov, z Kľačian 31/4 svätokrížskeho gbelu (1 gbel cca 84 1) obilia, od farára dostával 6 gbelov. Rektor - učiteľ a škola predstavovali v stredovekej dedine dôležitú zložku vývoja kultúrnej a školskej vzdelanosti. Začiatky súvislejšej školskej výučby v skorších obdobiach sú spojené s farou. Konkrétnejšie údaje o školstve pochádzajú zo 17. storočia, pričom nie je vylúčené, že vyučovací proces prebiehal už skôr. V r. 1626 sa budova školy v Jastrabej zhodnotila, že je v dobrom stave a opravená. Aj keď z obdobia r. 1626 - 1674 sú zachované záznamy, hlavne o príjmoch rektora školy, s konkrétnou osobou v tejto funkcii sa stretávame až v r. 1657, keď ním bol Martin Sebastiani.

Rozvoj duchovnej a kultúrnej vzdelanosti v Jastrabej úzko súvisel s pôso­bením fary a školy. Jastrabská fara mala bohatú knižnicu, jej súpisy sa vyho­tovovali počas kanonických vizitácií v r. 1626 - 1674, ale aj v neskorších obdobiach. Viaceré knižničné diela pochádzali zo 16. storočia. Po stránke obsahovej, farskú knižnicu je možné rozčleniť na bohoslužobné knihy, filozoficko - teologické a reálie rímskych klasikov. V knižnici jastrabskej fary sa v 17. storočí nachádzali napr. rímsky misál vydaný v belgických Antverpách, darovaný kardinálom Petrom Pazmáňom, Zamyslenia o letných evanjeliách od Tomáša Stapletona z r. 1591, ostrihomský misál a rituál, rôzne breviáre, ostri­homský ordinár, Begerlinkova Morálka, Kniha evanjelií, Rozhovory a kázne minoritu Mikuláša de Ňise a Róberta Aquina, Výklad evanjelií od františkána Jána Ferusa, knihy epištôl (listov), diela rímskych klasikov, vydania Svätého písma, knihy pochádzajúce od správcu svätokrížskeho panstva Juraja Horváta. Medzi knihy boli zaradené aj matriky, ktoré sa viedli na fare

Kanonické vizitácie sú dnes jedinými historickými prameňmi slúžiacimi pre bližšie poznanie interiéru farského kostola. Kostol mal 3 oltáre, rozličné bohoslužobné predmety, z ktorých niektoré daroval kardinál Peter Pazmáň, časť predmetov sú z darov jastrabčana Jána Holiča (1647). V r. 1666 sa kostol čiastočne interiérove prestaval, v r. 1674 v hlavnej veži sa nachádzali 3 zvony, tiež 7 malých zvončekov v kostole, krstiteľnica s medenou nádobkou, tabuľový obraz Ježiša, dva obrazy Panny Márie a ďalšie predmety. Pri výpočte predme­tov kostola sa okrem iného v r. 1647 uviedlo aj typárium - pečatidlo Jastrabej (Sigillum Jasztrabiensium), o ňom sme sa zmienili vyššie. Či išlo o pečatidlo z r. 1567, záznamy vizitátorov tútú skutočnosť neupresnili.

V r. 1647 v Jastrabej a k nej prislúchajúcich filiách žilo 619 obyvateľov. O desať rokov neskôr počet obyvateľov bol 778. V druhej polovici 17. storočia sa zaznamenali zostupné tendencie počtov obyvateľstva súvisiace s napätou politickou situáciou. Je nepochybné, že na zlé postavenie dedinského obyva­teľstva svätokrížskeho panstva v tomto období vplývali pretrvávajúce boje súvisiace s protihabsburskými stavovskými povstaniami, skôr hrozby tureckej expanzie a hlavne prepady dedín tzv. martalovcami, spriaznenými s Turkami. Za protihabsburských stavovských povstaní sa dejiskom bojov cisárskych vojsk a povstalcov stal Sv. Kríž a jeho okolie. Na zabezpečenie obrany sa panstvom verbovali poddaní do vojska, zvyšovali sa poddanské dávky. Zvlášť zaťažovalo dediny panstva vydržiavame táborov cisárskych vojsk v Svätom Kríži a okolí. Na druhej strane stavovskí povstalci drancovali dediny. Neľahká situácia viedla niektoré dediny z údolia Hrona k tomu, že premiestnili svoje sídla do vyššie položených miest. Dotýkalo sa to Hronskej Dúbravy, Tmavej Hory, Jalnej, Kľačian. Na závažnosť situácie poukazujú mnohé fakty, povstalci napr. v r. 1647 prepadli na ceste do Kremnice ostrihomského arcibiskupa, významnejšie stavby panstva sa postupne opevňovali.²⁰ Situácia sa zmenila až po porážke povstania F. Rákociho začiatkom 18. storočia, ovšem následky vojenských stretnutí sa odstraňovali dlhodobejšie. Obnova hospodárskeho života panstva bola postavená na príjmoch z poddanských dedín, ich situáciu zhoršovali viaceré Tekovskou stolicou vyberané dane.