Ľudové zvyky nemali v tunajšej obci zvláštny svojrázny charakter. Obmedzovali sa len na obdobie Vianoc, Fašiangy a Veľkú noc a i tieto neboli jednotné.

V deň pred Božím narodením - Štedrý deň sa pripravovala slávnostná večera - štedrý večer. Mnohé úkony sa spájali s poverami. V ten deň ženy nesmeli navštevovať iné domy - donášali vraj nešťastie. V rodinách musel vládnuť pokoj, aby bol taký po celý rok. Celý deň bol prísny pôst. Gazdiná piekla opekance a koláče. Nikto nesmel z pripravovaného nič zjesť - dostal by vredy. Pred večerou odnášal gazda dobytku opekance s cesnakom, aby bol statok po celý rok chránený pred chorobou. Počas večerného zvonenia triasli v záhradách ovocné stromy, aby dobre rodili a obväzovali ich slamenými povrieslami. Večera pozostávala z opekancov s makom, oblátky s medom, koláče z kysnutého cesta /tvarožníky, lekvárniky a makovníky upravené do pozdĺžneho tvaru zvané rybky/, ďalej orechy, jablká, varené sušené slivky a hrušky, varený hrach a pálenka - hriato, prípadne varené víno. V niektorých rodinách donášali na znak súdržnosti rodiny i reťaze, ktoré umiestnili pod stolom. Večera začínala spoločnou modlitbou a vinšovaním gazdu. Každý člen rodiny sedel na vopred určenom mieste a nikto nesmel až do skončenia večere od stola odísť. Počas večere bola na stole zapálená sviečka. Večera skončila opäť modlitbou. Po nej deti aj dospelí spievali pod oknami svojich príbuzných vianočné piesne, čo tiež nebolo zaužívané vo všetkých rodinách. O polnoci bola spoločná sv. omša - utiereň. Ráno o 6. hodine zas pastierska omša. Na Božie narodenie zavčasu ráno ešte za tmy chodievali menší chlapci vinšovať v rodine, za čo ich odmeňovali peniazmi. Vinš znel: "Pochválen Pán Ježiš Kristus. Vinšujem Vám tieto slávne sviatky od Krista Pána narodeného, že sa on narodil a nás potešil v meste Betleheme v jasličkách na slame. Osel, osel zohrieva Pánu Kristovi posteľ. Pochválen Pán Ježiž Kristus". Iní chlapci používali tento text: „Pochválen Pán Ježiš Kristus. Vinšujem Vám tieto slávne sviatky, aby Vám dal Pán Boh šťastia, zdravia, hojné božské požehnanie, na poli úrody, doma tri plody - láska, svornosť, pobožnosť, aby Vám trvala na večnosť". Tento text používali chlapci aj na sviatok Nového roka tiež zavčasu ráno, iba miesto slov „slávne sviatky" povedali „tento nový rok". Tiež bol zaužívaný zvyk, že obecný pastier roznášal na štedrý deň dlhé vianočné brezové prúty ozdobené vetvičkou tisu alebo jedličky. Gazdiná tieto prúty vždy dva zo zväzku vybrala sama, pri čom si ruky zakryla zásterou a pastiera pošibala, aby bol pri pasení šikovný. Pastier pri tom naznačil, že vyskakuje. Za to bol odmeňovaný pálenkou do fľaše a koláčmi, ktoré brala jeho manželka do koša.

Mládenci tradične usporadúvali na sviatok sv. Štefana tanečnú zábavu. Na tejto zábave o polnoci volili na dobu jedného roka mládeneckého richtára. Bol to už predtým vyhliadnutý zdatný a schopný mládenec. Ostatní ho museli rešpektovať. Dospelí mládenci pod vedením mládeneckého richtára udržiavali poriadok medzi mládežou. Týmto spôsobom sa riešili i prípadné spory, kde mládenecký richtár mal rozhodné slovo. Posledným bol v roku 1943 Michal Struhár. Na štefanskej zábave platili mladí mládenci, ktorí po dovŕšení 18. roku prišli na zábavu prvýkrát prípitok „medzi mládencov" alebo „mládenecké". Pri tomto prípitku musel každý vstupujúci mať svojho garanta - ručiteľa jedného zo starších mládencov nazývaného „krstný otec pri pálenom". Po dobu trvania zábavy chodila skupina mládencov po domoch dievčat „plazovať" a zbierali dary do vreca.

Ďalšie zvyky sa viazali na Fašiangy. V pondelok pred popolcovou stredou bolo zaužívané fašangovanie po dedine. Za maškary sa obliekli iba štyria mládenci, ktorí v každom dvore tancovali palicový tanec na melódiu „Fašiangy, Turice, Veľká noc bude....". Po dohraní tejto piesne, hrali muzikanti pieseň "na konope" s textom: „Konope veľké, vysoké tenké, nedali sa trhati, museli ich sekati". Na túto pieseň maškary pobrali do tanca gazdinú ako aj ostatné ženy v domácnosti a tancovali čardášový tanec. Fašangárov odmeňovali vajíčkami, slaninou, ktorú napichovali na ražeň prípadne i peniazmi. Dary brali dvaja mládenci, z ktorých jeden bol oblečený za cigáňa a druhý za cigánku. Po skončení fašiangového tanca vo všetkých dvoroch sa zišli fašangári i ostatní mládenci v hostinci, kde sa pripravovala praženica a pilo sa hriato. Večer bola tanečná zábava, ktorá pokračovala i na druhý deň do polnoci. Nastal pôst a v pôstnom čase sa do Veľkej noci nekonali žiadne zábavy ani svadby.

Na Veľkú noc bola zaužívaná oblievačka ovšem dosť obmedzene. Nechodievalo sa po rodinách, dievky a mladé ženy oblievali príležitostne, ak šli po vodu alebo za iným cieľom po ulici a to celý deň bez nároku na odmenu. Šibačka v našej obci nebola zaužívaná.

Zvláštny zvyk bol zaužívaný na Luciu. Malí chlapci nosievali gazdom v rodine do domu väčší kameň s vinšovaním: „Doniesol som vám oceľ, aby sa vám hrnce, misky nepobili a reťaze nepotrhali". Odmeňovali ho peniazmi.

V predvečer 1. mája mládenci stavali máje. Dievkam brezové vždy dve brezy pod oknom, za ktoré na zábave vyberali poplatok. Predstaviteľom obce - richtárovi, notárovi, farárovi a učiteľovi vysoké smrekové. V strede obce, čo bolo do oslobodenia 1945 na rázcestí pri Prieberov, stavali mládenecký máj. Po oslobodení od roku 1945 stavali tento máj pred hostincom.

Výraznejšie boli zvyky svadobné. Začali sa „konačkami", čo znamenalo nahováračkami, kedy vyhliadnutú dievku navštívili mládenec a výrečnejší členovia rodiny - krstní rodičia alebo kmotrovci. Po prísľube sa dohodli na ohláškach a na svadbe. Ohlášky trvali 3 nedele za sebou. Vo štvrtok v týždni, v ktorom sa v nedeľu mala konať svadba, pochodil po rodine družba, ktorý pozýval na svadbu. Bol vystrojený družbovskou palicou ozdobenou stuhami a vetvičkami rozmarínu. Ďalej fľaškou s pálenkou na znak, že svadba skutočne bude. V deň pred svadbou odvážali sa periny s truhlou s výbavou nevesty k zaťovi. V lete sa toto odvážalo na voze - rebrináku, v zime na saniach, pričom kone boli ozdobené plátenými stuhami. Odvoz perín prevádzali ženy z rodiny spolu so zaťom, ktorý musel za periny v nevestinom dome symbolicky zaplatiť. Pri tom bolo aj malé pohostenie. Zvláštnu funkciu, najmä pri zavíjaní nevesty /pri snímaní venca/, mali starejší a zásedkyňa. Bol to určitý obrad. Na svadbe nesmeli chýbať koláče a to mrváň a radostník. Mrváň bol okrúhly pletený koláč s otvorom v strede, ktorý niesol družba pred sobášom na fľaške. Pred kostolom ho z fľašky vzal a zakotúľal, chlapci ho chytali. Radostík bol zas veľký obdĺžnikový koláč, z ktorého nadelili do výslužky každému účastníkovi svadby. Ak si bral dievku z dediny mládenec z inej dediny, mládenci pred kostolom stuhou prehradili cestu - robili "prieväz". Tu musel sobášny sprievod zastať a po krátkom slušnom dojednávaní musel zať za nevestu mládencom zaplatiť.

V obci bol zaužívaný nočný strážnik - hlásnik. Túto funkciu vykonával obecný pastier. V tunajšej obci pásol pastier kozy a do roku 1935 i prasce. Strážnik bol vystrojený trúbou z byvolieho rohu, na ktorom odtruboval - hlásil hodiny od desiatej večer do druhej po polnoci /odtiaľ meno hlásnik/. Robil to tak, že pravou rukou držal pri trúbení roh a na ľavej prstami počítal počet hodín. Nočný strážnik mal na pomoc každú noc jedného občana vystrojeného zvláštnou hrubou palicou zakončenou hrčou v tvare konského kopyta. Túto palicu nazývali varta. Prenášali ju z domu do domu.

V minulosti chodilo do obce mnoho pocestných remeselníkov ako drotári, sklári, handráli, žobráci a iní bezdomovci, ktorí v dedine prenocovávali. Každý navštívil najprv starostu obce a potom s lístkom, na ktorom bolo uvedené číslo domu, prišiel na nocľah. Týmto pocestným dávali občania večeru a raňajky a podstielali im obyčajne pri sporáku na slame.

Okrem uvedených občianskych zvykov zaujímali významné miesto v živote občanov zvyky náboženského charakteru. V kostole bol zaužívaný zvyk, že v nedeľu a vo sviatok počas veľkej sv. omše deti stáli okolo hlavného oltára. Starší sedeli v laviciach /v stoliciach/, ženy dolu a chlapi na chóre. Mládenci na chóre vpredu, dievky stáli pred oltárom v niekoľkých radoch. Bolo ich vždy mnoho, pretože chodili sem i z okolitých obcí. Pri niektorých príležitostiach sa konali procesie. Ako prvá v roku sa konala na Vzkriesenie okolo kostola. Na túto procesiu sa niesli okrem zaužívaného kríža a zástav aj ostatné symboly a to baldachýn, pod ktorým šiel kňaz s monštranciou, po stranách veľké lampáše, paškál a socha J. Krista predstavujúca zmŕtvychvstanie. Tieto symboly nosili pravidelne tí istí občania, zrejme to boli dospelí.

Druhá procesia sa konala na Marka 25. apríla do poľa na blízku oziminu obyčajne vyše kostola. Tu sa nosil kríž a zástavy, ktoré boli vyzdobené venčekmi urobenými zo zeleného obilia. Tieto venčeky uvili dievky v predvečer procesie.

Tretia procesia sa konala na sviatok Božieho tela, kedy sa v dedine inštalovali oltáriky a to tak, aby sa prešla celá dedina po hlavnej ceste. Pôvodne bývali oltáriky inštalované pred tými istými domami každý rok a to v bývalej rím. kat. škole /stála na priestranstve vedľa terajšej požiarnej zbrojnice/, pred domom Jána Rapčana, Adolfa Šveca a pred domom Štefana Beličku. Po poštátnení školy sa oltár robil pred domom Kamila Struhára. Pri tejto príležitosti sadili mládenci celou dedinou po oboch stranách cesty brezové máje.

Štvrtá procesia sa konala v júni na Jána do prícestnej kaplnky sv. Jána /pôvodne sv. Vendelína/ niže obce.

Na Turice sa pravidelne konala púť na Staré Hory a to na 3 dni. Odišlo sa v sobotu po rannej omši pešo cez Čiernu vodu a Banskú Bystricu. Vrátili sa v turíčny pondelok večer. Druhá púť sa každoročne konala do Banskej Štiavnice na dva dni 15. septembra, tiež pešo cez Močiar. Pútnikov vždy vyprevádzala procesia a taktiež ich pri návrate v priestoroch kaplnky sv. Jána vítala.

Taktiež bol asi do roku 1965 zaužívaný zvyk, že skupina dievok, neskoršie žien, chodievala na Smrtnú nedeľu po domoch spievať, za čo ich obdarúvali vajíčkami, prípadne peniazmi. Spievala sa pieseň „Poďakujme Kristu pánu ."Vajíčka sa predali a za získané peniaze sa zakúpili kvety do kostola k veľkonočnej výzdobe.

Na výročnú omšu za zomrelého sa inštalovala, v kostole veľká truhla - maketa ozdobená smútočnými prikrývkami.