Intenzívna prípravná Činnosť začala v našej obci začiatkom augusta 1944, kedy povstaleckí vojaci z posádky Sv. Kríž nad Hronom a Kremnice organizovali občanov na kopanie protitankových zákop pri mlyne, medzi Hornou a Dolnou Vsou a v Jalnej. Súčasne sa budovali protitankové zátarasy pri mlyne a na ceste v zátačke pod domom Jána Matúšku č.34.

V auguste 1944 dochádzali do obce partizán Pavel Ďurian z Kremnice a povstalecký dôstojník Václav Vítek, učiteľ Meštianskej Školy v Kremnici. Na ich pokyn bol tu založený v tom čase revolučný národný výbor, predsedom ktorého sa stal František Víťazka Keď sa po vypuknutí povstania nemecké jednotky blížili ku Kremnici, všetky písomností súvisiace so založením revolučného národného výboru boli zničené a vedenia obce sa ujal bývalý starosta Ján Markoš. Týmto boli všetky stopy zahladené a vďaka tomu, že nikto nič neprezradil, nemecké veliteľstvo o existovaní revolučného národného výboru sa nič nedozvedelo. Po vypuknutí SNP sa v sále adaptovaného kultúrneho domu pripravovala poľná nemocnica. Z našej obce vtedy dobrovoľne odišli k povstalcom Dominik Struhár, Július Mihál a Štefan MarkoŠ. Ostatných 30 mužov narukovalo na mobilizačnú vyhlášku, na povolávací rozkaz alebo ich Povstanie zastihlo vo výkone základnej vojenskej služby.

Našu obec obsadili nemecké jednotky dňa 8. septembra 1944. Bola to streda, mariánsky sviatok, ľudia boli v kostole. Nemecké jednotky sa presunuli z Bartošovej Lehôtky o 11:00 hod. Povstalecké vojská, usadené v obci Tŕnie, ihneď zahájili delostreleckú paľbu. Prvý delostrelecký granát padol do farskej záhrady blízko kostolnej ohrady. Práve končila omša. Kostol bol plný ľudí. Pri výbuchu granátu sa zosypalo sklo z okna pri oltári. Všetci naraz ustrnuli, no vzápätí nastala panika, výkriky: "Poďme rýchlo von!". Iní: „ Zostaňme tu, tu sa nám nič nestane". Ťažko bolo radiť. Nikto predsa nevedel, kde padne druhý, tretí a ďalší granát. Keď bolo počuť okolo kostola výbuchy ďalších granátov, ľudia začali hromadne opúšťať kostol. Zároveň začali útočiť i povstalecké lietadlá, ktoré ostreľovali cestu od kostola po trať. Toto znovu ľudí zmietlo, a preto značné množstvo ľudí sa zhromaždilo pod kostolnou bránou, ktorá bola vtedy vysoká, krytá klenbou. Boli v rozpakoch, pretože granáty vybuchovali už i v dedine v záhradách. Ťažko bolo rozhodnúť, čo robiť. Ako zázrakom sa však stalo, že na pokyn niekoho: „Ľudia, podme odtiaľto preč!" sa zhromaždení spod brány rozutekali. To bolo skutočne šťastie, lebo vzápätí za tým zasiahol bránu delostrelecký granát /od vtedy je len malá bránička/. Ďalší granát padol vedľa cesty pred dom Adolfa Lacku. Delostrelecká palba trvala asi pol hodinu. I v tom značnom pohybe ľudí, keď išli práve z kostola sa nikomu nič nestalo. Pobilo iba kone a voly na Brezinách zapriahnuté vo vozoch s muníciou. Občania boh vydesení z chaosu, ktorý nastal v dedine. Spočiatku so strachom pozorovali pohyb nemeckých vojakov. Títo však iba odháňali ľudí z ulice a zabezpečovali poriadok. Na druhý deň 9. septembra chceli nemecké jednotky pokračovať v presune ďalej do Jalnej. Boli však napadnuté streľbou povstaleckých vojakov, ktorí boli zakopaní od Ihráč - Píly až po kľačanský mlyn. Po krátkej prestrelke sa Nemci vrátili a usadili sa v obci.

Delostrelecká palba povstaleckých jednotiek sa v ďalších dňoch opakovala spočiatku iba cez deň medzi 10. a 11. hodinou. Občania sa na radu nemeckých vojakov ukrývali v pivniciach a po skončení streľby pokračoval normálny život. Nikto si ani neuvedomil, že sa vlastne nachádzame v bojovom pásme - v dedine nemecké jednotky, ktoré budovali zákopy na Chomku a na Úhrade a niže dediny povstalecké vojsko v zákopoch od Ihráč - Píly po kľačanský mlyn. Možno tak bolo preto, že nebolo skutočného nepriateľa. Veď povstaleckí vojaci boli naši a nemecké jednotky, ktoré prišli potlačiť povstanie, držali sa svojho cieľa. Ich nepriatelia boli povstaleckí vojaci a partizáni do civilného obyvateľstva sa nestarali. Vyžadovali iba poriadok, nik nesmel opustiť dedinu bez povolenia veliteľstva. Snažili sa byť lojálni. Sem - tam žiadali seno pre kone prípadne ustajnenie koni alebo ubytovanie. To sa však snažil vybaviť s nimi starosta obce Ján Markoš veľmi taktickým spôsobom tak, aby to občania čím menej pocítili. Stal sa prípad, že v noci zastrelili a odvliekli občanovi Adolfovi Rafaelisovi vykŕmené prasa. Po oznámení prípadu prostredníctvom starostu na veliteľstve priviezli mu na druhý deň iné živé.

Delostrelecká paľba trvala asi 3 týždne, nie však sústavne iba v niektoré dni predpoludním. Ku koncu sa strieľalo už nie len cez deň ale i v noci. Boli zasahované domy najmä na hornom konci. Vtedy odišlo asi 7 rodín do strážneho domku na Baraku i s dobytkom a asi 10 rodín do nedostavaného osamelého domu Štefana Najšla pri kaplnke a tiež niekoľko rodín do lesa v Skale. V druhej polovici októbra streľba prestala. Občania sa vrátili. Dňa 5. novembra odišli z obce aj nemeckí vojaci. Nastal pokojnejší život, občania si začali opravovať poškodené domy. Dňa 27. novembra v škole sa začalo vyučovanie a tiež začali dochádzať i študenti do kremnických škôl, ovšem pešo.

Povstanie poznačilo obec nielen na materiálnych škodách - bolo poškodených 15 domov zásahmi delostreleckých granátov povstaleckých vojakov a vyžiadalo si 4 obete na životoch. V bojoch pri Vrútkach bol 13. septembra 1944 ranený do pľúc náš občan Ondrej Mihál, ktorý do povstania prišiel ako vojak základnej vojenskej služby slúžiaci v Žiline. Bol prevezený do zvolenskej nemocnice, kde 4. októbra zomrel. Je pochovaný vo Zvolene. Občan zo Žarnovice menom Plánovský, ktorý sa skrýval v hostinci u svojho príbuzného, bol zasiahnutý smrteľne črepinou delostreleckého granátu. Je pochovaný v Jastrabej. Tiež črepinou bol zasiahnutý nemecký vojak v dome Ondreja Struhára. V chotári obce padol blízko Ihráč - Píly v prestrelke František Bačkôr 10. októbra 1944. pochádzal zo Starých Hôr. Tu ho pochoval jeho kamarát Július Hrčka, ktorý ho bol po oslobodení ukázať jeho rodine a pomohol ho pochovať v miestnom cintoríne 3. júla 1945.

Zdanlivý pokoj netrval dlho. Obec nebola dlho bez vojakov. Front sa blížil a tak prvé jednotky ustupujúceho nemeckého vojska sa objavili už 28. decembra 1944. Ich veliteľstvo sa usadilo v škole, a tak vyučovanie bolo naďalej prerušené až do 10. februára 1945. Vtedy sa začalo v škole opäť vyučovať ale len dva týždne, pretože od 26. februára ustupujúce nemecké vojská zotrvávali v obci trvalo, iba sa menili. Toto obdobie bolo najhoršie pre povstaleckých vojakov, ktorí sa vracali domov z rozpustených jednotiek po potlačení povstania. Museli sa skrývať v odľahlých domoch v rôznych bunkroch v jarkoch alebo v rôznych úkrytoch doma, ak sa niektorým podarilo dostať sa domov. Nemecké veliteľstvo síce vyzývalo vracajúcich sa účastníkov, aby sa po príchode domov prihlásili na veliteľstve, že sa im nič nestane. Urobil tak Juraj Najšel a doplatil na to. Zaistili ho a odvliekli do koncentračného tábora. Táto správa sa okamžite rozšírila a preto ostatní boli maximálne opatrní. Nikoho viac sa nepodarilo gestapu vypátrať. V povstaní boli zajatí a odveleční do koncentračných táborov Július Mihál, Dominik Struhár, Štefan Markoš, Pavol Hanák, Jozef Mališ a Michal Matúška. Všetci odvlečení sa v lete 1945 vrátili.

Nemecké vojská, ubytované v obci, požadovali od občanov účasť na rôznych prácach. Vyrubovali sa medze kvôli viditeľnosti, budovali sa bunkre v Čiernej vode, odhadzovanie snehu na lesných cestách v Belíkove a v Suchej ako aj kopanie zákop na Okrúhlom laze. Niekedy za práce zúčastnených aj finančne odmenili. Dozor konajúci vojaci v nemeckej armáde boli obyčajne zbehlíci od iných armád Poliaci alebo Ukrajinci. Títo na brigádach zúčastnených poúčali, čo treba robiť pred príchodom frontu a po prechode. Na základe týchto poučení budovali občania úkryty na vzácne predmety ako šijacie stroje, konské postroje, obilie ako aj úkryty pred streľbou a úkryty pre chlapov, pretože boli obavy, že ustupujúce nemecké jednotky budú odvážať i mužov.